Život človeka je jednou veľkou hromadou naháňačiek za všeliakými vecami. Je to pokladanie jedného kamienka skúsenosti vedľa druhého, až kým všetky nezapadnú do výslednej mozaiky viac, či menej zmysluplného pohľadu na svet, ktorý považujeme za správny.

Celá životná skúsenosť je reťazou čiastkových emócií, za ktorými sa neustále podvedome ponáhľame. Tie najvypuklejšie z nich, ktoré nám robia nesmiernu radosť, ako je napríklad dobre platená práca, kúpa nového auta, výhra v lotérii, ale aj kvalitný vzťah s milovaným človekom, či narodenie detí – to všetko úspešne hasí náš vnútorný smäd po šťastí a spokojnom živote. Smäd, ktorý sa o chvíľu vrátiť naspäť, aby musel byť zase uspokojený niečim novým.

Veci samotné nás nerobia šťastnými. Robia nás takými emócie, ktoré tieto veci vyvolávajú. Strácajú sa však v momentoch života, ako dúšky čerstvej vody v hrdle tuláka blúdiaceho po púšti.

V slzavom údolí okolo nás chýba nepominuteľné šťastie. Dlhé roky svojho života žijeme v spokojnosti, z času načas rozťatej smädom po nových emóciách, aby sme nikdy nezabudli, že pozemskými vecami ho neuhasíme. Buď ho uhasí smrť, alebo nás čaká Veľký, Definitívny Dúšok, po ktorom sa smäd už nikdy neozve, nie preto, že zanikol v posmrtnej beznádeji, ale preto, lebo bol uhasený už raz a navždy. Definitívne v nadpozemskom raji. Odpoveď, ktorá spraví svoju otázku zmysluplnou. Naplnenie, ktoré premení prázdnotu. Boh, ktorý zakryje vieru. Osvieženie naveky.

Vlado Gábor

zdroj: Pohár živej vody